Nie je ťažké písať, keď sa vieš pozerať.
No niekedy chcem byť slepá.

Květen 2018

Po polnoci

7. května 2018 v 0:32 | Ariel
Dospievam. Tak veľmi pomaličky, že to málokto postrehne, ale ja áno. Prezerám si všetky blogy, obrázky, gifká a tumblr účty, ktoré mám v záložkách. Poväčšine boli orientované na anorexiu/depresiu/úzkosť.. A už k nim nemám tak blízko ako kedysi. Už nesedím celý večer nad blogmi neznámych trpiacich duší a nehltám každé slovo, ktoré kedy vyprodukovali, aby som všetkému rozumela. Už nemám potrebu každého poznať, sledovať, chápať. Nemám potrebu pravidelne vypisovať svoju hlavu na klávesnicu, písať o tom, čo som cez deň robila, jedla a tak. Aj ma to trochu mrzí, lebo by som chcela písať viac. Ale akosi sa z môjho života vytráca tá potreba katarzie, ktorú mi to vždy prinášalo. Asi preto si uvedomujem, že dospievam. Alebo dozrievam?
Proste mám pocit, že môj život už nie je horská dráha, ani temné údolie s pár svetlými zábleskami. Mám sa naozaj dobre. Naozaj šťastne. Až pokým nezačnem myslieť na smrť, aké patetické.. zase sa jej bojím.

Končím bakalára. Nechce sa mi tomu veriť, že už ani nie mesiac a je po tom. Naozaj sa čas s narastajúcim vekom zrýchľuje? A myslím, že som to zvládla celkom dobre. Jasné, že som mala nejaké hard times s bakalárkou a musela som bojovať s mojím zlozvykom - robiť všetko na poslednú chvíľu. Ale vyšlo to. Všetko to vychádza a ja už nemám taký strach.
To možno súvisí aj s tým, že pracujem na svojom sebavedomí. Stále si pripomínam, že na to mám. Že mám cenu. Že nepotrebujem mať 45 kíl, aby som bola šťastná a krásna (aj keď stále chcem schudnúť, damn..kedy to skončí?). Že sú proste dôležitejšie veci na svete. Snažím sa naučiť správať k mužom tak, ako sa to má. Tak, aby som nikomu neubližovala.

Asi môžem povedať, že som šťastná. Že mám priateľov, s ktorými sa cítim dobre, no nie som na nich príliš naviazaná. Že mám lásku, ktorá by mohla byť navždy a ja by som nič neľutovala. Že som za posledné dva dni hladkala 6 mačiek. Že práve v tejto chvíli je málo vecí, ktoré mi visia v hlave a tie, ktoré tam sú, som úspešne zmenšila do veľkosti špendlíkových hlavičiek a poukladala na kôpku.

A viem jedno, nechcem už márniť čas. Ničím, nikým, čo by som neskôr ľutovala.
Lebo ktovie, koľko mi ho ešte ostáva?

A tak vám zase píšem po polnoci. Ani neviem s akým účelom. Asi iba aby ste vedeli, že žijem a mám sa naozaj veľmi dobre. A verím, že aj vy sa budete mať.

Ariel