Nie je ťažké písať, keď sa vieš pozerať.
No niekedy chcem byť slepá.

Prosinec 2017

Posledný

28. prosince 2017 v 16:13 | Ariel
Posledný článok v tomto roku.

Mám práve teraz písať seminárku, tak ofc, píšem tu. Taká moja tradícia. Som doma a práve je mi celkom dobre, až na úzkosť z tej seminárky. Asi som si na tie pocity už celkom zvykla, keď s tým nič nerobím.

Je mi celkom dobre, lebo mám život nalinajkovaný. Lebo si veci riadim sama. Lebo mám prvýkrát v živote vlastné mnou zarobené peniaze. Lebo si sama vyberám priateľov a soundtrack k môjmu životu. Lebo jem kedy chcem, koľko chcem a necítim sa previnilo. Lebo moje telo je s tým okej. Lebo mám všetko, čo potrebujem. Lebo mám koho milovať a on mi to vracia.

A to, čo neviem ovládať, pred tým utekám. Pred vašimi debilnými pocitmi, ktoré vo mne vyvolávajú pocity viny. Pred vašimi skurvenými hádkami, ktoré nikam nevedú a mňa už unavujú. Pred vašimi obmedzenými názormi, ktoré nebudem proste počúvať, lebo nemusím. Pred všetkým, čo ma nerobí šťastnou. Pred tým, že sa mi možno rozpadne rodina a možno sa rozpadneme všetci.
Utekám. Zatváram dvere. Lebo viac toho už nezvládam. Mám toho presne po rysku, presne po vyznačenú hranicu. Úplne doplna. Tak, že sa to ešte neprelieva, ale ak fúkneš, rozleješ.

Rozumiete mi?

Na viac sa nezmôžem. Ešte nie. Mrzí ma to.

Na hrane

10. prosince 2017 v 22:49 | Ariel
Tentokrát sa mi názov Témy týždňa celkom hodí.

Nedeľa večer a ja som zase tam. Prichádzajúci záchvat úzkosti už cítim v končekoch prstov, tak teda píšem, nech to prestane. Nech mi prestane zvierať hruď. Nech necítim tlkot srdca v palcoch. Nech dokážem zase normálne dýchať.

A prečo vlastne? Akosi začínam pochybovať. O nás dvoch. O mne samej. A o tom, kto vlastne si? Aký si? Si to, čoho som sa vždy najviac bála?

Bojím sa ťa. Čím ďalej, tým častejšie. Bojím sa o teba. Ale možno už trochu menej. Nie si totiž jediný, o koho sa treba báť. A potom mi asi na teba neostáva toľko energie.

Proste neviem, čo sa to deje a fakt stojím na hrane. Na jednej strane sme my dvaja a na druhej som len ja. S niekým? Sama? Záleží na tom? Netuším.

Je to len dnes večer? Bude to ležať na stole aj zajtra ráno? Budem tento pocit so sebou ťahať ďalej? Budem premýšľať, či by mi s iným nebolo lepšie? Či by tebe nebolo lepšie s inou? Či by nebolo všetkým lepšie bezo mňa? Či...

Asi sa to so mnou ťahá už od minulej soboty. A v utorok som dostala facku od reality a teraz sa to už iba stupňuje.
Ale ako vravím, nedeľa večer. Skurvená nedeľa večer. Sunday night blues ako vyšité.

Možno ťa budem v pondelok ráno už zase milovať. Možno budem milovať seba. Možno si už budem vedieť predstaviť milovanie. Možno už budem po nejakom túžiť. Možno sa mi vráti moje telo. Moja duša.

Možno nie. Možno budem takto spokojná. No dnes večer stojím na hrane. A toto počúvam dokola:


A tie slová sú dnes večer o tebe.