Nie je ťažké písať, keď sa vieš pozerať.
No niekedy chcem byť slepá.

O láske a dospievaní

20. září 2017 v 23:18 | Ariel
Skončili sa moje dvojtýždňové prázdniny v Brne a ja som zase bez neho. Vlastne som za ten čas takmer nič nerobila a všetky moje plány sa sústredili na víkend, no aspoň som si odškrtala pár vecí zo zoznamu. A aj keď som mala veľmi veľa voľného času pre seba, vôbec som sa nevenovala veciam, ktoré som si sľubovala. Zistila som, že viem aj sama zo seba dostať ponorku.
Zo mňa alebo z toho bytu a neporiadku, ktorý nemôžem upratovať, lebo všetci sa musia naučiť byť dospelí sami za seba.

A keďže ja tak veľmi chcem byť dospelá, kúpila som si vrecúška na pranie jemnej bielizne. Blbosť, ja viem, ale akosi mám pri zaobstarávaní si takýchto vecí pocit, že ma to robí dospelejšou. Aj formy na pečenie, nech nabudúce môžem vyliať kreativitu do rúry, siedmu sviečku, lebo som pako, ďalší rúž (už ani neviem koľký, no plánujem si to spočítať a mám s nimi veľké plány, o ktorých vám nabudúce napíšem), ktorý možno ani nebudem nosiť, lebo naň zabudnem... No to sú veci, čo si kupujú dospelí, nie?

Možno si tým chcem kompenzovať to, že nedokážem niekam zavolať a dve hodiny vymýšľam e-mail. Možno sa snažím zakryť to, že si radšej zoberiem pizzu, ktorú som nechcela, akoby som sa mala sťažovať. Možno sa skrývam pred svojou neschopnosťou osloviť niekoho a popýtať sa na cestu či požiadať o pomoc. Možno týmito materialistickými vecami potláčam úzkosť, ktorá ma zamrazí, roztrasie, zatlačí do kúta a zabraňuje mi Žiť.

No včera som prekročila samú seba a poslala svoju prvú žiadosť o zamestnanie. Mám dvadsať. Je to trochu tragikomické, no chcem to zmeniť. Chcem zažívať nové veci. Chcem si sama objednať. Chcem sa sama objednať u zubárky.
Chcem dospieť. Toto to pre mňa totiž znamená.

Snažím sa na tom pracovať, po krôčikoch. Niekedy to ide, niekedy vôbec. Netrápi ma to až tak veľmi, naučila som sa množstvo malých zlepšovákov, ktoré mi pomáhajú obchádzať pre mňa nepríjemné situácie. No môjmu priateľovi to vadí. Často mi to vyhadzuje na oči. A ja som potom pred ním ešte nemožnejšia a neviem si vypýtať ani zmrzlinu. Stále mám strach, že niečo spravím zle. Že ma vysmeje, že ho strápnim, sklamem.

Aj taká je naša láska. Je to risk, žiť s človekom, ktorý o vás všetko vie. Nechce mi ublížiť, snaží sa mi pomáhať, no niekedy si vyberá tie najnevhodnejšie spôsoby. Ale viem, že by pre mňa urobil čokoľvek. Viem, že bezo mňa nedokáže žiť. Že keď nie sme spolu, len tak bezducho prežíva.
Aj ja ho milujem. No mám pocit, že so mnou niečo nie je v poriadku.

Stále totiž radšej zaspávam sama.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama