Nie je ťažké písať, keď sa vieš pozerať.
No niekedy chcem byť slepá.

Duben 2017

Ticho pred búrkou

6. dubna 2017 v 1:24 | Ariel
Mám zvláštny pocit a neviem presne, čo to je. Potrebujem si ho nejako ujasniť.

Potrebujem proste pár dní so mnou a pre mňa, kedy budem hlavný bod programu JA a v diáriku budem mať poznačené úplne nič. Potrebujem neriešiť školu a zároveň vyriešiť školu, lebo ju teraz nemám veľmi čas riešiť. Potrebujem obmedziť socializáciu, ale viem, že tá socializácia je vlastne pre mňa dobrá. Potrebujem robiť niečo, čo by ma zaujalo. Ale nič ma neťahá.

Vlastne jediné čo popri škole, jedení, spaní a ľuďoch stíham, je premýšľanie, že by som mala niečo niečo niečo... robiť?

Chcela by som byť sama, mať od všetkého pokoj.
Chcela by som mať všetko vyriešené a žiť si tú prenádhernú šedú realitu a plávať sladkým stereotypom.
Netúžim po dobrodružstve a nevábia ma nové tvary.
Nemám záujem, nechcem, nepotrebujem.

Ale ty potrebuješ mňa a teraz to bude ešte viac ako predtým, lebo sa trápiš a bude to iba horšie a aj ja sa budem mať horšie a bojím sa už teraz. Blbá úzkosť.

A myslela som, že postačí, ak sa dobre vyspím, ale nestačilo.

Dochádzajú mi peniaze, čo znamená, že je načase ozvať sa rodičom, ale ja som zase iba nechutne hrdá a nechcem skloniť hlavu a nechcem ju nechať vyhrať.
Lebo tentokrát som chcela byť rázna. Som už veľká. ..? ani zďaleka....

- - - - -
Takže, ako sa mám?
Mám sa ako list, ktorý padá zo šťastného stromu leta a teraz ho jesenný vietor niekam unáša a nik netuší kam a list si nie je istý, či sa mu to páči.
Mám sa ako keď sa na obzore hromadia temné mraky a ja neviem, ktorým smerom sa vydajú a kedy vlastne prídu.
Mám sa ako keď je v lete pred búrkou dusno a ty len čakáš, kedy to príde a nie si si ešte istý, či ti tá búrka prinesie osvieženie alebo trápenie.

Mám sa tak. Tak nijako, tak všetko.