Nie je ťažké písať, keď sa vieš pozerať.
No niekedy chcem byť slepá.

Listopad 2016

Emócie a iné veci

29. listopadu 2016 v 22:13 | Ariel
Akosi som zabudla na to, že už mesiac som tu nič nenapísala. Možno už nemám v živote toľko podnetov na písanie. Už asi nebývam tak často smutná a tak.

Všetko je to skvelé, ale ja stále hľadám viac.
Veci sú lepšie, som menej nešťastná a sklamaná sama zo seba, no ešte stále to nie je ono.
Akoby tam niekde predo mnou stála ideálna predstava mňa a čím viac sa jej snažím priblížiť, tým viac sa mi vzďaľuje.

Tento víkend bol pravdepodobne najkrajší v mojom živote, ale nie som si istá, či je správne to takto porovnávať a či to vôbec má zmysel.
Bola som v Prahe na koncerte mojej životnej lásky (on o tom nevie) - Toma Odella. A bolo to prenádherné. A nič viac o tom neviem povedať, aj keď sa ma na to niekto pýta, pretože toto sú veci, ktoré sa ťažko opisujú.

Moja učiteľka mi do sebareflexie napísala, že by som mala viac popisovať svoje emócie, ale ja to tak proste nerobím. Nepíšem veci ako: som naštvaná, frustrovaná, zúrim. Pretože prosté popisovanie emócií mi nedáva toľko, ako keď to opíšem. Mám rada metafory a prirovnania a všetky tie krásne veci, ktoré nám jazyk ponúka a odmietam ostať v tom strohom rámci - volajme veci ich pravými menami. Niekedy je to fajn. A asi som to tak mala napísať aj v tej reflexii. Ale prečo sa držať pri zemi, keď sa môžeme aspoň trošku vznášať?

Možno to nepopisujem aj kvôli tomu, že sa v sebe vlastne vôbec nevyznám. Niekedy ma to neuveriteľne desí.

Uvedomila som si, ako veľmi mi chýba samota. A nie len moja fyzická samota, ktorú sa mi z času na čas podarí objať a pár dní sa jej pevne držať, myslím na samotu, keď som ešte nemala vzťah. Na to nádherné obdobie sebectva. Na ten čas, kedy bolo všetko moje a s nikým som sa o to nemusela deliť. Nemusela som deliť seba.
Nechápte ma zle, opätovaná láska je prenádherná vec. Ako keď sa fakt dobre zdrogujete (ževraj). Ale nie je krásne pár krát za čas vytriezvieť? Mať čistú hlavu a slobodne dýchať?

Samozrejme, milujem ho a nechcem ho stratiť. Ale občas snívam o živote bez neho. A pravdepodobne by bol oveľa smutnejší, než si predstavujem. Ale to je proste človek. Stále sníva o tom, čo nemá.

°°°°°°°°°°

A to je asi všetko, čo dnes chcem napísať. Som šťastná, ale večne nespokojná. Som frustrovaná a vystrašená. Som zaľúbená... HA, celkom mi to s tými emóciami ide, keď chcem.

A ak v tomto článku nevidíte zmysel, bude to tým, že mi v slučke hrá Tom a ja sa ho neviem nabažiť. A stále ho počujem v hlave.
Snáď už môžem zomrieť.


Ariel