Nie je ťažké písať, keď sa vieš pozerať.
No niekedy chcem byť slepá.

Október

1. října 2016 v 22:40 | Ariel
Október je asi môj najobľúbenejší mesiac.
V minulosti to bolo možno preto, že mám v októbri narodeniny. Teraz ešte stále cítim, že toto je môj mesiac, ale už sa z tých narodenín tak neteším.
Vlastne ani neviem, ako sa mám ohľadom toho cítiť. Že je to môj špeciálny deň alebo že narodeniny neznášam? Alebo to proste mám ignorovať?
Nebudem klamať, vždy sa na narodeniny teším, vždy cítim to jemné chvenie, vždy dúfam, že dostanem kopu darčekov a ľudia mi budú gratulovať, že som to dotiahla takto ďaleko a že vyhrávam nad depresiami a samovražednými myšlienkami. A ak na mňa niekto zabudne, som z toho smutná a cítim sa dotknutá, no tvárim sa, že je mi to úprimne jedno. Tvárim sa, že nechcem darčeky a oslavu a tortu a verejné gratulácie a...
Ale v skutočnosti som stále to malé dievčatko, ktoré chce byť na jeden deň v roku stredom vesmíru, obdivovanou, dôležitou, princeznou galaxie a kráľovnou všetkých víl.

A keby som oficiálne nemusela priznať, že starnem a každým dňom som bližšie k smrti (čo ma prekvapivo už neteší tak, ako pred nejakým časom), tak by som sa možno aj prestala tváriť, že narodeniny pre mňa nič neznamenajú a celý hukot okolo nich je otravný a nepotrebný.

A tak aj tento rok sa mi vyčaril úsmev pri zistení, že už je desiaty mesiac. Mesiac jesene, ktorú mám tak rada, mesiac duchov, opadaného lístia, sviečok na hroboch, mesiac sukní s nadkolienkami, mesiac teplých svetrov, mesiac horúceho čaju a mesiac mojich (a aj tvojich V) narodenín.

Chýba mi písanie. Chýba mi tvorenie. Chýba mi čas pre mňa. Hovorím to stále a nič s tým nerobím. A tak som sa rozhodla, že tento mesiac to zmením. Že každý deň niečo vytvorím a nech to bude mať akúkoľvek kvalitu, budem sa z toho tešiť a budem na seba hrdá, lebo jedine tak dokážem znovu nájsť tú malú vílu vo mne.

_______________________

Tento víkend je už druhý v poradí, ktorý prežívam úplne sama na svojej intrákovej izbe. V poslednom príspevku som napísala, že asi potrebujem byť sama. A áno, veľmi som to potrebovala. Prežila som sama asi dva týždne prázdnin a tieto dva víkendy a cítim, ako veľmi to v živote z času na čas potrebujem. Aj keď veľa ľudí v mojom okolí tomu nerozumie, no mne to príde úplne prirodzené. Dnes som plánovala ísť do mesta a kúpiť si nejakú krásnu knihu, chcela som sa túlať mestom, chcela som si užívať jeseň, ale nakoniec som ostala v posteli chorá. A keď som sa večer konečne odhodlala vybehnúť do obchodu (jedna z nevýhod samoty - nemá mi kto nakúpiť alebo uvariť čaj), premýšľala som nad tým, ako som dnešok premárnila. Ako som nerobila nč z môjho siahodlhého TO DO listu a cítila som sa strašne zle. No potom som si spomenula na jeden článok, ktorý som kedysi čítala, kde sa písalo, že sa nemáme cítiť previnilo za deň ničnerobenia, že to v skutočnosti potrebujeme (okej, v mojom prípade to nie je len jeden deň, ale asi tak 80% dní..a to som ešte ubrala).

A tak sa teda necítim previnilo a aj keď som chorá, uvedomila som si, aká som šťastná. Lebo naozaj som. A dnešné ničnerobenie aspoň vylejem do jedného článku. Vlastne už dlhšiu dobu nezvyknem písať takéto "denníkové" príspevky, no na jednom seminári nám povedali, že by sme to mohli skúsiť robiť každý deň, vraj mi to nejako pomôže utriediť si veci v svojom živote. Takže to skúsim. Mám totižto poriadok celkom rada.

Za ten čas čo som sa neozvala sa stalo zopár dôležitých vecí. Som už druháčka na vysokej a to už je malé víťazstvo a niečo, s čím sa môžem pochváliť na rodinnej oslave a pri zoznamovaní v bare to neznie tak neskúsene, čerstvo a naivne. A aj napriek mojim obavám ma tá moja škola už možno trošku trošilinku začína baviť a necítim sa taká stratená a nešťastná. V skutočnosti je to celkom zaujímavé a verím, že ak zmením svoj postoj, raz sa v tom nájdem.

Okrem toho som ešte stále vo vzťahu. Stále v tom prvom, to je snáď môj najväčší úspech. A dokonca už som sa párkrát odvážila opiť a na moje prekvapenie som s nikým neskončila. Ale radšej to nebudem pokúšať a opíjam sa už len decentne. Aj keď v skutočnosti v poslednej dobe to medzi nami nie je také krásne a skvelé ako väčšinou, vlastne sme boli chvíľu na pokraji rozchodu a ešte stále je to trochu kritické. Ale predstava života bez neho je taká strašná, že sa snažím zo všetkých síl dať to zase do poriadku.
I keď ma trochu desí myšlienka, že už mám ostať navždy s ním a stratiť tak možnosť vyskúšať to s niekým iným. Bojím sa, že som si možno zle vybrala. Milujem ho, on miluje mňa a chcem, aby ma on objímal po zvyšok môjho života, no asi ešte nie som pripravená zavrieť všetky ostatné dvere.
Neviem to úplne popísať, je to len taký vnútorný hlások, ktorý ma občas nahlodáva a pýta sa, či on je naozaj moja spriaznená duša. Mám strach, príde mi to zvláštne, že by sa to mohlo podariť na prvý pokus.

A okrem toho som sa rozhodla tento semester viac učiť, čítať, piť viac vína, chodiť do galérií a sama do kina, šetriť (to sa asi vylučuje s predošlými bodmi), cvičiť a zdravšie jesť..už zase... byť milšia k ľuďom, lebo sa zo mňa stáva zatrpknutá sarkastická zmija a proste byť šťastná. A som.
Dnes som šťastná.

Vitaj október.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 jay jay | Web | 2. října 2016 v 10:05 | Reagovat

každý túži aspoň jedenkrát za rok po tej pozornosti, ale nikto to neprizná nahlas. cítim sa sklamane, keď sa mi vtedy neozvú určití ľudia, od ktorých som túžila, aby sa ozvali.
mňa osobne by v týchto chvíľach samota ničila. príliš som sa naviazala na istých ľudí a bez nich mi to nedáva zmysel, siaham po každej šanci byť s nimi a nebyť sama.
s usporiadaním myšlienok po tom, čo ich vyleješ na papier, to je pravda. v poslednej dobe píšem oveľa viac, ako inokedy, pretože mám príliš veľký bordel v hlave, aby zostal len tam. niekedy sa pri tom vyplačem, niekedy len otupene pozerám na slová, ktoré som napísala, niekedy sa popri tom usmievam, ale stále mám po dopísaní niečoho rovnako dobrý pocit. tie slová nepoviem nikomu, príliš sa hanbím alebo sa bojím až tak veľmi otvoriť, iba v nich som 100%tne úprimná. čo ma hnevá je, že som ich prestala dávať na papier a namiesto toho ich ťukám do oveľa trápnejšej - internetovej verzii denníka alebo na blog. zlenivela som písať tony textu ručne, škola mi v tom dáva zabrať.
zachráň si to. naozaj. urob pre to všetko, 100%. ako si mi radila aj ty, nevzdávaj sa svojej lásky. a to, že si nie si istá, je úplne v poriadku. nikdy si nebudeš úplne istá, alebo aspoň ja mám z toho taký pocit. možno až keď sa objaví niekto iný, potom budeš rozmýšľať o tom, či to skúsiť aj s ním. ak by taký niekto prišiel, potom to budeš vedieť.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama