Nie je ťažké písať, keď sa vieš pozerať.
No niekedy chcem byť slepá.

Říjen 2016

Čítam

30. října 2016 v 1:21 | Ariel
Jedna z vecí, ktorou som si istá je, že milujem knihy. Milujem ich zvonka i zvnútra.
Čítam už asi 17 rokov a za ten čas som bola súčasťou desiatok príbehov. Boli v nich moje prvé lásky, moji najlepší priatelia, objekty môjho obdivu a niekedy aj závisti.
V poslednej dobe (presnejšie, posledné 3 roky) čítam o dosť menej ako kedysi. Viac času venujem internetu, no snažím sa to pomaly zmeniť a aspoň čiastočne vrátiť do starých koľají.

A aj keď už čítam menej, o to viac knihy zbieram. Jedna z najlepších vecí, ktoré mi Bratislava dala, je možnosť túlať sa po burzách a antikvariátoch a za smiešne ceny si ťahať domov poklady, ktoré by som už len ťažko niekde zohnala.
Moje police na intráku sa zaplnili knihami a už ich mám mnoho aj doma. Samozrejme, nie sú to obrovské množstvá kníh a nevlastním žiadnu monumentálnu knižnicu... zatiaľ. No nateraz sa zbieranie kníh stalo mojou malou obsesiou.

Posledná kniha, ktorú som čítala bola 1984 od Georgea Orwella. Nebola to kniha na jeden hlt, dotkla sa ma a prinútila ma zamýšľať sa. A to je poväčšine to, čo v knihách hľadám. Dobrá kniha pre mňa znamená dielo, ktoré sa ma dotkne, niečo vo mne zmení a keď ju dočítam, kus vo mne zomrie spolu s ňou a zrodí sa nový.

Momentálne mám na nočnom stolíku položený Domov pre neobyčajné deti slečny Peregrinovej. A ja si hovorím, že budem viac čítať a nie len správy v chate, popisy na instagrame, blogy a články o všetkom možnom, lebo to ma robí šťastnou a hrdou.

20 vecí, ktoré chcem stihnúť do 21

25. října 2016 v 21:24 | Ariel
Už druhý deň po sebe sa cítim ako na vode. Čakala som, že to príde, bola som totiž dva týždne konštantne šťastná a to mi nikdy dlho nevydržalo. A tak teraz nie som ani smutná, ani šťastná, proste som práve teraz v bode nula. Ani pod hladinou, ani nad. Iba ležím na vode a čakám, čo ma stiahne dolu.
Od narodenín som nepísala. Občas aj bolo čo písať, no potom sa mi pokazil PC a už nebolo kde a nakoniec už nebolo ani kedy. Skoro celý minulý týždeň som bola v Brne a žila si svoju druhú realitu, kde technika a blog neexistujú.

A tak som sa dnes rozhodla niečo s tým spraviť a napísať tento článok, ktorý mi už dlho ležal v hlave.

O týždeň staršia

9. října 2016 v 20:54 | Ariel
Dnes som o týždeň staršia ako pri poslednom článku. A asi o kúsok šťastnejšia. Zajtra budem staršia už o celý rok. Nie je to zvláštne?
Každopádne, chcem tým povedať, že moje októbrové predsavzatie (každý deň písať) nevyšlo. Nie je to pre mňa veľké prekvapenie, no nevzdávam sa a chcem to skúšať ďalej.

Posledný týždeň bol prekrásny. Strávila som ho takmer celý s mojím drahým. Od stredy do dnešného dňa sme boli spolu a zase to bolo skvelé. Po dlhej dobe. Niečo mi hovorí, že by to tentokrát mohlo fungovať lepšie.

Nedeľa ma núti premýšľať nad všetkým, čo sa za posledné dni stalo a nad tým, čo sa stať môže. Napríklad som si tento týždeň robila radosť malými nákupmi ako nový rúž, rozkošné ponožky, spodné prádlo a dve nové knihy, ktoré sa pridali k mojej knižnej kolónii, ktorú raz snáď prečítam. Okrem toho trochu viac jem a snažím sa, aby to bolo zdravšie, ale práve sa chystám upiecť si cheesecake, tak neviem, nakoľko je to naozaj pravda. Ale upokojuje ma myšlienka, že narodeniny mám len raz v roku, tak si to chcem užiť.

Každý rok, približne v tomto čase, píšem svoj prednarodeninový výlev. Aspoň posledné 2-3 roky tomu tak bolo. Ale dnes nemám potrebu písať o tom, čo všetko som za posledných 20 rokov dosiahla, čo všetko som zvládla a ani smútiť za minulosťou. Napokon, to predsa robím stále.
Dnes teda chcem pozerať dopredu. Na školu, ktorá ma bude baviť. Na vzťah, ktorý snáď vydrží večne. Na seba.
Posledné roky som venovala čas svojim priateľom a rodine a to vôbec nie je zlé. Ale myslím, že prišiel ten čas, kedy by som mala byť opäť stredom svojho vesmíru ja.
Príliš často zatláčam svoje potreby či pocity a uprednostňujem priateľa, rodinu, kamarátov alebo aj ľudí, na ktorých mi až tak veľmi nezáleží. Ale mala by som s tým prestať. Zase objavovať seba. Byť šťastná.

A s tým chcem ísť do nového týždňa a zároveň roka svojho života.

Bolo to krásne. Mladosť nespútanosť. Tú si zachovávame v srdci, nie v čísle na občianskom.


(zniem tak desne, je mi z toho na grc...)

Nešťastná nedeľa

3. října 2016 v 0:09
Nedele ma deprimujú. A rovnako s nimi aj ľudia, ktorí sú z nich nadšení. Neviem prečo to tak je, no už dávno som nezažila nedeľu, kedy som nemala pocit, že nestíham, som totálne nanič, len mrhám časom a v konečnom dôsledku zaspávam s pocitom, že som dokašľala zase ďalší týždeň svojho života.

Najhoršie sú asi nedeľné večery, vtedy to tak nejako všetko na mňa doľahne a ja len sedím, pozerám do steny a cítim nekonečnú beznádej a zlyhanie.

Dnes som nič zvláštne neurobila, nedokázala. Stále mám výhovorku, že som chorá a to ma aspoň trošku zbavuje pocitu viny, no ani to nestačí. Asi by som mala prestať s písaním TO DO listov, lebo mám na seba pravdepodobne priveľké nároky alebo očakávania.
A možno nie, možno by som sa len mala začať tešiť aj z najmenšieho úspechu a pozerať sa viac na to, čo som spravila než na to, čo sa nepodarilo.

A aj keď dnešná nedeľa nevyšla podľa mojich očakávaní, verím v lepšie zajtrajšky a v to, že pondelok niečo zmení. Že o týždeň už to takéto nebude. Možno práve to je na nedeli krásne. Tá skutočnosť, že aj keď vám niečo nevyšlo, môžete to uzavrieť, pozbierať všetok optimizmus a vykročiť do nového týždňa s novými ideálmi.

Dnešok nebol najlepší, ale zajtra spravím wafle. ----------- Ariel

Október

1. října 2016 v 22:40 | Ariel
Október je asi môj najobľúbenejší mesiac.
V minulosti to bolo možno preto, že mám v októbri narodeniny. Teraz ešte stále cítim, že toto je môj mesiac, ale už sa z tých narodenín tak neteším.
Vlastne ani neviem, ako sa mám ohľadom toho cítiť. Že je to môj špeciálny deň alebo že narodeniny neznášam? Alebo to proste mám ignorovať?
Nebudem klamať, vždy sa na narodeniny teším, vždy cítim to jemné chvenie, vždy dúfam, že dostanem kopu darčekov a ľudia mi budú gratulovať, že som to dotiahla takto ďaleko a že vyhrávam nad depresiami a samovražednými myšlienkami. A ak na mňa niekto zabudne, som z toho smutná a cítim sa dotknutá, no tvárim sa, že je mi to úprimne jedno. Tvárim sa, že nechcem darčeky a oslavu a tortu a verejné gratulácie a...
Ale v skutočnosti som stále to malé dievčatko, ktoré chce byť na jeden deň v roku stredom vesmíru, obdivovanou, dôležitou, princeznou galaxie a kráľovnou všetkých víl.

A keby som oficiálne nemusela priznať, že starnem a každým dňom som bližšie k smrti (čo ma prekvapivo už neteší tak, ako pred nejakým časom), tak by som sa možno aj prestala tváriť, že narodeniny pre mňa nič neznamenajú a celý hukot okolo nich je otravný a nepotrebný.

A tak aj tento rok sa mi vyčaril úsmev pri zistení, že už je desiaty mesiac. Mesiac jesene, ktorú mám tak rada, mesiac duchov, opadaného lístia, sviečok na hroboch, mesiac sukní s nadkolienkami, mesiac teplých svetrov, mesiac horúceho čaju a mesiac mojich (a aj tvojich V) narodenín.

Chýba mi písanie. Chýba mi tvorenie. Chýba mi čas pre mňa. Hovorím to stále a nič s tým nerobím. A tak som sa rozhodla, že tento mesiac to zmením. Že každý deň niečo vytvorím a nech to bude mať akúkoľvek kvalitu, budem sa z toho tešiť a budem na seba hrdá, lebo jedine tak dokážem znovu nájsť tú malú vílu vo mne.

_______________________

Tento víkend je už druhý v poradí, ktorý prežívam úplne sama na svojej intrákovej izbe. V poslednom príspevku som napísala, že asi potrebujem byť sama. A áno, veľmi som to potrebovala. Prežila som sama asi dva týždne prázdnin a tieto dva víkendy a cítim, ako veľmi to v živote z času na čas potrebujem. Aj keď veľa ľudí v mojom okolí tomu nerozumie, no mne to príde úplne prirodzené. Dnes som plánovala ísť do mesta a kúpiť si nejakú krásnu knihu, chcela som sa túlať mestom, chcela som si užívať jeseň, ale nakoniec som ostala v posteli chorá. A keď som sa večer konečne odhodlala vybehnúť do obchodu (jedna z nevýhod samoty - nemá mi kto nakúpiť alebo uvariť čaj), premýšľala som nad tým, ako som dnešok premárnila. Ako som nerobila nč z môjho siahodlhého TO DO listu a cítila som sa strašne zle. No potom som si spomenula na jeden článok, ktorý som kedysi čítala, kde sa písalo, že sa nemáme cítiť previnilo za deň ničnerobenia, že to v skutočnosti potrebujeme (okej, v mojom prípade to nie je len jeden deň, ale asi tak 80% dní..a to som ešte ubrala).

A tak sa teda necítim previnilo a aj keď som chorá, uvedomila som si, aká som šťastná. Lebo naozaj som. A dnešné ničnerobenie aspoň vylejem do jedného článku. Vlastne už dlhšiu dobu nezvyknem písať takéto "denníkové" príspevky, no na jednom seminári nám povedali, že by sme to mohli skúsiť robiť každý deň, vraj mi to nejako pomôže utriediť si veci v svojom živote. Takže to skúsim. Mám totižto poriadok celkom rada.

Za ten čas čo som sa neozvala sa stalo zopár dôležitých vecí. Som už druháčka na vysokej a to už je malé víťazstvo a niečo, s čím sa môžem pochváliť na rodinnej oslave a pri zoznamovaní v bare to neznie tak neskúsene, čerstvo a naivne. A aj napriek mojim obavám ma tá moja škola už možno trošku trošilinku začína baviť a necítim sa taká stratená a nešťastná. V skutočnosti je to celkom zaujímavé a verím, že ak zmením svoj postoj, raz sa v tom nájdem.

Okrem toho som ešte stále vo vzťahu. Stále v tom prvom, to je snáď môj najväčší úspech. A dokonca už som sa párkrát odvážila opiť a na moje prekvapenie som s nikým neskončila. Ale radšej to nebudem pokúšať a opíjam sa už len decentne. Aj keď v skutočnosti v poslednej dobe to medzi nami nie je také krásne a skvelé ako väčšinou, vlastne sme boli chvíľu na pokraji rozchodu a ešte stále je to trochu kritické. Ale predstava života bez neho je taká strašná, že sa snažím zo všetkých síl dať to zase do poriadku.
I keď ma trochu desí myšlienka, že už mám ostať navždy s ním a stratiť tak možnosť vyskúšať to s niekým iným. Bojím sa, že som si možno zle vybrala. Milujem ho, on miluje mňa a chcem, aby ma on objímal po zvyšok môjho života, no asi ešte nie som pripravená zavrieť všetky ostatné dvere.
Neviem to úplne popísať, je to len taký vnútorný hlások, ktorý ma občas nahlodáva a pýta sa, či on je naozaj moja spriaznená duša. Mám strach, príde mi to zvláštne, že by sa to mohlo podariť na prvý pokus.

A okrem toho som sa rozhodla tento semester viac učiť, čítať, piť viac vína, chodiť do galérií a sama do kina, šetriť (to sa asi vylučuje s predošlými bodmi), cvičiť a zdravšie jesť..už zase... byť milšia k ľuďom, lebo sa zo mňa stáva zatrpknutá sarkastická zmija a proste byť šťastná. A som.
Dnes som šťastná.

Vitaj október.