Nie je ťažké písať, keď sa vieš pozerať.
No niekedy chcem byť slepá.

Prosinec 2015

Ja

28. prosince 2015 v 23:30 | Ariel
Sú veci, ktoré človek potrebuje robiť, inak sa cíti bezvýznamne, prázdne.
A keď ich zrazu robiť prestane, lebo má málo času, nemá priestor alebo možnosť, život stráca farby.
Toto sa mi stalo.

Stereotyp. Apatia.
Asi tak by som popísala svoj život za posledné tri mesiace.
A ešte on. Jediné svetlo na oblohe bez hviezd. Jediné spojenie s mojou dušou.

Nemám rada zmeny. Vždy ti niečo vezmú. A ja nerada strácam.
Stratila som seba. Prestala som písať, čítať, obdivovať prírodu. Prestala som plakať. A nikdy by som neverila, aké ťažké je žiť bez sĺz. A bez možnosti smútiť a nemusieť to nikomu vysvetľovať.

Ale teraz pomaly, pomaličky čerím hladinu beznádeje a začínam dýchať.

~.~.~.~

Blíži sa moje prvé skúškové a ja sa vyhýbam učeniu všetkými možnými spôsobmi. To je vlastne dôvod, prečo píšem tento článok. Snažím sa nepremýšľať nad budúcnosťou. Nad tým, ako spravím skúšky a či sa stíham naučiť, nad tým, či chcem na tej škole vlastne ostať a ak nie, tak čo iné by som chcela. Nechcem nič. Chcem byť šťastná a to som, lebo mám jeho.

Rozhodla som sa, že si tieto sviatky spravím po svojom. Tak, ako to mám rada. Sedím sama vo svojej izbe, stretávam sa len s rodinou a nejaké kávičky a kecy s bývalými spolužiačkami neriešim. Ani pivo s kamošmi. Mám taký zvláštny pocit, že už žiadnych nemám, no zmierila som sa s tým.
Počúvam hudbu, pozorujem oblohu, hviezdy a mesiac a západy slnka, robím maľované krížovky, hrám nezmyselné hry, pozerám rozprávky a seriály, jem všetko, na čo mám chuť a necítim sa previnilo. Alebo iba trošku. Som šťastná.

A teraz píšem a je to strašne dlhá doba, čo som to robila naposledy a cítim to, lebo mám strach. Ale je to jedno. Lebo nič nebude zlé navždy.
Všetko plynie. To je na živote krásne.