Nie je ťažké písať, keď sa vieš pozerať.
No niekedy chcem byť slepá.

Predpolnočná depka, pokračovanie druhé

10. října 2015 v 0:01
Posledné minúty do mojich devätnástych narodenín a ja v zúfalstve píšem článok na blog.
Čistá zmes pocitov. Starnem. Umieram. Každou sekundou som bližšie ku koncu.

Neznášam narodeniny. Sú príliš smutné. Pripomínajú mi všetko, čím som bola a už sa to nevráti.
Lebo v devätnástich by som sa už nemala hrať na pieskovisku. Nemala by som obliekať bábiky ani sa hrať v bunkri z deky a stoličiek. Lebo v devätnástich som dospelá, ale nie ako nežná neskúsená osemnástka. Inak.

-----------------------------
Čo som za svoj krátky a bezváznamný život stihla:

Nájsť lásku.
Dostať sa na školu, po ktorej mnohí túžia.
Mať dlhé vlasy.
Hrať na pohári.
Vedieť skladať origami.
Porozumieť matike.
Zmaturovať.
Chodiť bosá ráno o pol piatej po Bratislave.
Kupovať jedlo výhradne v akcii.
Prať si ponožky.
Prečítať zlomok kníh, ktoré by som chcela.
Zničiť svoj kus planéty.
Prestať jesť mäso.
Písať veľa sračiek.
Zmoknúť v búrke.
Vidieť dúhu tak asi miliónkrát.
Hladkať poníka.

Byť šťastná.

-----------------------------

Fajn. Nie je to také zlé. Už to lepšie nebude, však?

...pred rokom to bolo ešte horšie. Akosi tie narodeniny nezvládam.
Všetko najlepšie, malá víla.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama