Nie je ťažké písať, keď sa vieš pozerať.
No niekedy chcem byť slepá.

Cudzinec

18. října 2015 v 23:07
Ako dlho to už je? Presne 5 týždňov.
Päť týždňov, odkedy som odišla z domu do nového mesta, na novú školu.
A ja cítim všetko, len nie to, čo by som mala. To, čo by som chcela. To, čo hovorím ostatným.

Padám do priepasti. Zase som smutná. Stratená.
Nedokážem písať, nedokážem čítať, nedokážem sa ozvať starým priateľom. Len prežívam.

Áno, asi tak by som mohla označiť posledné týždne. Prežívanie.
Stratila som sa. Cítim sa ako malá neviditeľná smietka prachu vo víre vetra.

Aj keď som si so sebou priniesla všetko zo svojej izby a vytvorila si nový domov, nie je to domov. Niečo tam chýba.
JA.

Akoby som neexistovala. Akoby som tam nepatrila.

Nedokážem opísať tie pocity a to ma desí. Nestáva sa mi to. Písanie mi vždy pomáhalo vypustiť zo seba všetko, čo sa tam nazbieralo. Písanie a hudba. Teraz počúvam svoj smutný playlist a snažím sa neplakať. Vlastne som už asi zabudla plakať. Nikdy nie som sama, nemám na to príležitosť. Možno to mi práve chýba. Samota. Možnosť sústrediť sa výhradne na svoje potreby, pocity. Spať a plakať a zase spať a potom sa dvadsať minút pozerať do prázdna a nerozprávať vôbec nič. Mlčať deň alebo radšej tri. Nemusieť jesť, keď nechcem a môcť jesť, koľko chcem. Zatvoriť dvere a celý deň nevidieť nikoho, okrem svojho bledého odrazu v zrkadle.

No ten zmizol. Ostala len dymová clona a cudzinec, ktorý na mňa pozerá. Neviem, kto som. Neviem, kam patrím.
Bojím sa.

A jediné miesto na Zemi, kde sa necítim byť cudzia je jeho náruč. Tie občasné chvíle v jeho spoločnosti sú najšťastnejšie v mojom temnom živote. Mám strach, že ho stratím. Skúšam si predstaviť, aké by to teraz bolo, keby som s ním nebola. Bola by som na tom takto zle? Alebo ešte horšie? Mala by som ešte dôvod, prečo žiť?

Snažím sa neodpovedať si. Je to príliš desivé.

A cudzinec v zrkadle na mňa pozerá nešťastným pohľadom a ja viem, že je to pohľad mojej duše. A viem, že ten cudzinec som ja.
Stratená.


Dýchaj.
Ponor sa do hudby.
To prejde.
To prejde.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Wolf Wolf | Web | 19. října 2015 v 21:41 | Reagovat

"A jediné miesto na Zemi, kde sa necítim byť cudzia je jeho náruč. Tie občasné chvíle v jeho spoločnosti sú najšťastnejšie v mojom temnom živote." najkrajšie<33

2 Asking Astoria Asking Astoria | Web | 17. listopadu 2015 v 11:05 | Reagovat

Nádhera :O ^•^

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama