Nie je ťažké písať, keď sa vieš pozerať.
No niekedy chcem byť slepá.

Říjen 2015

Cudzinec

18. října 2015 v 23:07
Ako dlho to už je? Presne 5 týždňov.
Päť týždňov, odkedy som odišla z domu do nového mesta, na novú školu.
A ja cítim všetko, len nie to, čo by som mala. To, čo by som chcela. To, čo hovorím ostatným.

Padám do priepasti. Zase som smutná. Stratená.
Nedokážem písať, nedokážem čítať, nedokážem sa ozvať starým priateľom. Len prežívam.

Áno, asi tak by som mohla označiť posledné týždne. Prežívanie.
Stratila som sa. Cítim sa ako malá neviditeľná smietka prachu vo víre vetra.

Aj keď som si so sebou priniesla všetko zo svojej izby a vytvorila si nový domov, nie je to domov. Niečo tam chýba.
JA.

Akoby som neexistovala. Akoby som tam nepatrila.

Nedokážem opísať tie pocity a to ma desí. Nestáva sa mi to. Písanie mi vždy pomáhalo vypustiť zo seba všetko, čo sa tam nazbieralo. Písanie a hudba. Teraz počúvam svoj smutný playlist a snažím sa neplakať. Vlastne som už asi zabudla plakať. Nikdy nie som sama, nemám na to príležitosť. Možno to mi práve chýba. Samota. Možnosť sústrediť sa výhradne na svoje potreby, pocity. Spať a plakať a zase spať a potom sa dvadsať minút pozerať do prázdna a nerozprávať vôbec nič. Mlčať deň alebo radšej tri. Nemusieť jesť, keď nechcem a môcť jesť, koľko chcem. Zatvoriť dvere a celý deň nevidieť nikoho, okrem svojho bledého odrazu v zrkadle.

No ten zmizol. Ostala len dymová clona a cudzinec, ktorý na mňa pozerá. Neviem, kto som. Neviem, kam patrím.
Bojím sa.

A jediné miesto na Zemi, kde sa necítim byť cudzia je jeho náruč. Tie občasné chvíle v jeho spoločnosti sú najšťastnejšie v mojom temnom živote. Mám strach, že ho stratím. Skúšam si predstaviť, aké by to teraz bolo, keby som s ním nebola. Bola by som na tom takto zle? Alebo ešte horšie? Mala by som ešte dôvod, prečo žiť?

Snažím sa neodpovedať si. Je to príliš desivé.

A cudzinec v zrkadle na mňa pozerá nešťastným pohľadom a ja viem, že je to pohľad mojej duše. A viem, že ten cudzinec som ja.
Stratená.


Dýchaj.
Ponor sa do hudby.
To prejde.
To prejde.

Predpolnočná depka, pokračovanie druhé

10. října 2015 v 0:01
Posledné minúty do mojich devätnástych narodenín a ja v zúfalstve píšem článok na blog.
Čistá zmes pocitov. Starnem. Umieram. Každou sekundou som bližšie ku koncu.

Neznášam narodeniny. Sú príliš smutné. Pripomínajú mi všetko, čím som bola a už sa to nevráti.
Lebo v devätnástich by som sa už nemala hrať na pieskovisku. Nemala by som obliekať bábiky ani sa hrať v bunkri z deky a stoličiek. Lebo v devätnástich som dospelá, ale nie ako nežná neskúsená osemnástka. Inak.

-----------------------------
Čo som za svoj krátky a bezváznamný život stihla:

Nájsť lásku.
Dostať sa na školu, po ktorej mnohí túžia.
Mať dlhé vlasy.
Hrať na pohári.
Vedieť skladať origami.
Porozumieť matike.
Zmaturovať.
Chodiť bosá ráno o pol piatej po Bratislave.
Kupovať jedlo výhradne v akcii.
Prať si ponožky.
Prečítať zlomok kníh, ktoré by som chcela.
Zničiť svoj kus planéty.
Prestať jesť mäso.
Písať veľa sračiek.
Zmoknúť v búrke.
Vidieť dúhu tak asi miliónkrát.
Hladkať poníka.

Byť šťastná.

-----------------------------

Fajn. Nie je to také zlé. Už to lepšie nebude, však?

...pred rokom to bolo ešte horšie. Akosi tie narodeniny nezvládam.
Všetko najlepšie, malá víla.

Výkrik do tmy

7. října 2015 v 1:10
Ostré svetlo
ruka pred očami
inštinkt chrániť sa
a tvoj smiech v spomienke
keď ma vietor pobozká na čelo
ako si to robil ty
kým som ešte bola tvoja.

Zatváram okno
lebo v tme chcem byť ponorená
sama bez svedkov
ktorí by videli ako sa moja existencia vyparuje
do vzduchu.

Počúvam vlastný dych
zmiešaný s tvojím
a želám si aby to bola pravda
a ty si ma objímal
alebo proste ležal vedľa mňa.

No nie je
a už nikdy nebude.

Navždy sama
navždy sama s tebou.

____________________________

Tri týždne, či viac, čo som nebola schopná napísať ani slovo. A bojím sa, že sa to už nikdy nenapraví. Preto píšem tento výkrik do tmy. Bezo zmyslu, len aby som mala pocit, že ešte stále existujem.