Nie je ťažké písať, keď sa vieš pozerať.
No niekedy chcem byť slepá.

1.12

1. prosince 2018 v 21:39 | Ariel
Záchvat úzkosti pominul a ja som ostala sama s decembrom a chuťou niečo zmeniť.

V poslednej dobe sa snažím udržiavať nad hladinou, lebo to, čo bolo tak jednoduché v období medzi semestrami, je teraz dosť ťažké. To, o čom som písala včera sa dnes nepominulo. Stále sa tak cítim, len niekedy to zvládam lepšie. Niekedy mám viac času na premýšľanie a podom padám špirálou dolu. Niekedy mám v lone mačku a vonku sneží. Prevažnú väčšinu času je to však dosť zlé. Štvrtý ročník je náročný, no nie nezvládnuteľný. Ale ja si svojou nečinnosťou, prokrastináciou a odkladaním vecí všetko komplikujem. A potom som úzkostná... Našťastie sa s tým dá niečo robiť.

V najbližšom mesiaci ma čakajú mnohé deadliney, odovzdanie prác, prezentovanie, možno nejaký predtermín, ak sa odvážim... ale zároveň aj nakupovanie darčekov, vianočné trhy, varené víno, pečenie a tak celkove všetko spojené s Vianocami, ktoré tak milujem. Okrem toho ešte stále chodím do práce, aj keď už posledný mesiac a tam to bude peklo. Nemôžem však byť na seba taká tvrdá, lebo predsa len, toto všetko, čo sa so mnou deje, som si spôsobila sama. A keďže dnes je prvého a ja si rada robím predsavzatia a tak, tak som sa rozhodla si tu nejaké napísať. (Nebudem k nim písať, ako často ich chcem dodržiavať. Radšej si budem značiť, koľkokrát sa mi čo podarilo, možno ma to bude viac tešiť, ako deptať.)

1. Piť čaj. A spraviť si naň čas, nie 10 sekúnd pred odchodom do školy, ale aspoň pár minút pre seba a čaj.
2. Cvičiť jogu a ohybnosť.
3. 1 hodinu cez týždeň a 3 cez víkend sa venovať škole.
4. Písať alebo kresliť.
5. Upratať niečo v izbe.
6. Triediť si e-mail a poctivo odpisovať.
7. Pozerať nejaké video alebo čítať článok.
8. Čítať knihu aspoň 30 minút.
9. Chodiť spať pred polnocou.
10. Jesť viac ovocia a zeleniny a menej pečiva a sladkostí.

A hlavne správať sa lepšie ku sebe, svojmu telu a k ostatným.
Menej hovoriť a viac počúvať.
Menej nadávať a viac milovať.




Snáď sa nezbláznim.
Ariel
 

Len šedá

30. listopadu 2018 v 22:22 | Ariel
Úzkosť
preniká mnou
na kosť
trasiem sa

zovretý žalúdok
slza na pere
záblesky v mysli
sny o nevere

som teda taká
nemôžem samej sebe
viac klamať
nedokážem ráno vstávať
nedokážem pokojne zaspávať

budím sa v noci
trasiem sa
neopúšťa ma pocit
že to bude...
iba horšie

tvoje ruky
tvoje objatie
tvoje oči
tvoje pery
tvoje slová
tvoje bozky
tvoje dlane
utišujú búrky vo mne

ale nik nepomôže
nechce a nemôže
zhnitej hruške
znovu rásť.

Spravila som toľko chýb. Stále ich robím. A potom ľutujem. Samu seba asi. A ponáram sa do vlastnej psychoanalýzy a vyhrabávam len klamstvá, ktoré som si za celý život nastavala. Sama pre seba. A moje dni už nie sú čierne, biele, farebné. Sú šedé alebo proste nie sú. Keď sa ma niekto pýta, ako sa mám, neklamem. A nik nevie, čo s tým, tak sa len zasmejú, zmenia tému. A potom sú tu spomienky, ktoré nechem mať, lebo mi ničia život a nie len mne. A ja neviem čo s tým. Napína ma, keď si predstavím deadliny a sračky, čo ma v škole čakajú. Napína ma, keď si predstavím, že by som mohla všetko posrať v priebehu sekundy. Ako si človek dokáže zničiť všetko za tak krátky čas.
Dnes to nemá zmysel, ani nemalo mať. Len som sa snažila odvrátiť panický záchvat. Asi sa to podarilo, aspoň na chvíľu.

Asi potrebujem pomoc.

Po polnoci

7. května 2018 v 0:32 | Ariel
Dospievam. Tak veľmi pomaličky, že to málokto postrehne, ale ja áno. Prezerám si všetky blogy, obrázky, gifká a tumblr účty, ktoré mám v záložkách. Poväčšine boli orientované na anorexiu/depresiu/úzkosť.. A už k nim nemám tak blízko ako kedysi. Už nesedím celý večer nad blogmi neznámych trpiacich duší a nehltám každé slovo, ktoré kedy vyprodukovali, aby som všetkému rozumela. Už nemám potrebu každého poznať, sledovať, chápať. Nemám potrebu pravidelne vypisovať svoju hlavu na klávesnicu, písať o tom, čo som cez deň robila, jedla a tak. Aj ma to trochu mrzí, lebo by som chcela písať viac. Ale akosi sa z môjho života vytráca tá potreba katarzie, ktorú mi to vždy prinášalo. Asi preto si uvedomujem, že dospievam. Alebo dozrievam?
Proste mám pocit, že môj život už nie je horská dráha, ani temné údolie s pár svetlými zábleskami. Mám sa naozaj dobre. Naozaj šťastne. Až pokým nezačnem myslieť na smrť, aké patetické.. zase sa jej bojím.

Končím bakalára. Nechce sa mi tomu veriť, že už ani nie mesiac a je po tom. Naozaj sa čas s narastajúcim vekom zrýchľuje? A myslím, že som to zvládla celkom dobre. Jasné, že som mala nejaké hard times s bakalárkou a musela som bojovať s mojím zlozvykom - robiť všetko na poslednú chvíľu. Ale vyšlo to. Všetko to vychádza a ja už nemám taký strach.
To možno súvisí aj s tým, že pracujem na svojom sebavedomí. Stále si pripomínam, že na to mám. Že mám cenu. Že nepotrebujem mať 45 kíl, aby som bola šťastná a krásna (aj keď stále chcem schudnúť, damn..kedy to skončí?). Že sú proste dôležitejšie veci na svete. Snažím sa naučiť správať k mužom tak, ako sa to má. Tak, aby som nikomu neubližovala.

Asi môžem povedať, že som šťastná. Že mám priateľov, s ktorými sa cítim dobre, no nie som na nich príliš naviazaná. Že mám lásku, ktorá by mohla byť navždy a ja by som nič neľutovala. Že som za posledné dva dni hladkala 6 mačiek. Že práve v tejto chvíli je málo vecí, ktoré mi visia v hlave a tie, ktoré tam sú, som úspešne zmenšila do veľkosti špendlíkových hlavičiek a poukladala na kôpku.

A viem jedno, nechcem už márniť čas. Ničím, nikým, čo by som neskôr ľutovala.
Lebo ktovie, koľko mi ho ešte ostáva?

A tak vám zase píšem po polnoci. Ani neviem s akým účelom. Asi iba aby ste vedeli, že žijem a mám sa naozaj veľmi dobre. A verím, že aj vy sa budete mať.

Ariel

Kam dál

Reklama