Nie je ťažké písať, keď sa vieš pozerať.
No niekedy chcem byť slepá.

Po polnoci

7. května 2018 v 0:32 | Ariel
Dospievam. Tak veľmi pomaličky, že to málokto postrehne, ale ja áno. Prezerám si všetky blogy, obrázky, gifká a tumblr účty, ktoré mám v záložkách. Poväčšine boli orientované na anorexiu/depresiu/úzkosť.. A už k nim nemám tak blízko ako kedysi. Už nesedím celý večer nad blogmi neznámych trpiacich duší a nehltám každé slovo, ktoré kedy vyprodukovali, aby som všetkému rozumela. Už nemám potrebu každého poznať, sledovať, chápať. Nemám potrebu pravidelne vypisovať svoju hlavu na klávesnicu, písať o tom, čo som cez deň robila, jedla a tak. Aj ma to trochu mrzí, lebo by som chcela písať viac. Ale akosi sa z môjho života vytráca tá potreba katarzie, ktorú mi to vždy prinášalo. Asi preto si uvedomujem, že dospievam. Alebo dozrievam?
Proste mám pocit, že môj život už nie je horská dráha, ani temné údolie s pár svetlými zábleskami. Mám sa naozaj dobre. Naozaj šťastne. Až pokým nezačnem myslieť na smrť, aké patetické.. zase sa jej bojím.

Končím bakalára. Nechce sa mi tomu veriť, že už ani nie mesiac a je po tom. Naozaj sa čas s narastajúcim vekom zrýchľuje? A myslím, že som to zvládla celkom dobre. Jasné, že som mala nejaké hard times s bakalárkou a musela som bojovať s mojím zlozvykom - robiť všetko na poslednú chvíľu. Ale vyšlo to. Všetko to vychádza a ja už nemám taký strach.
To možno súvisí aj s tým, že pracujem na svojom sebavedomí. Stále si pripomínam, že na to mám. Že mám cenu. Že nepotrebujem mať 45 kíl, aby som bola šťastná a krásna (aj keď stále chcem schudnúť, damn..kedy to skončí?). Že sú proste dôležitejšie veci na svete. Snažím sa naučiť správať k mužom tak, ako sa to má. Tak, aby som nikomu neubližovala.

Asi môžem povedať, že som šťastná. Že mám priateľov, s ktorými sa cítim dobre, no nie som na nich príliš naviazaná. Že mám lásku, ktorá by mohla byť navždy a ja by som nič neľutovala. Že som za posledné dva dni hladkala 6 mačiek. Že práve v tejto chvíli je málo vecí, ktoré mi visia v hlave a tie, ktoré tam sú, som úspešne zmenšila do veľkosti špendlíkových hlavičiek a poukladala na kôpku.

A viem jedno, nechcem už márniť čas. Ničím, nikým, čo by som neskôr ľutovala.
Lebo ktovie, koľko mi ho ešte ostáva?

A tak vám zase píšem po polnoci. Ani neviem s akým účelom. Asi iba aby ste vedeli, že žijem a mám sa naozaj veľmi dobre. A verím, že aj vy sa budete mať.

Ariel
 

Dobre

6. února 2018 v 0:50 | Ariel
Zase počúvam tvoje pesničky a som taká smutno pokojná. Tak píšem.

Mám zatvorené oči. Zatiahnuté závesy. Nič nepočujem. Som inde, nie tu. Žijem na mieste ďaleko od reality. Som tam šťastná.
Ešte dva týždne, kým sa to zase rozkrúti. Kým sa budem musieť zase vrátiť. Ale nemyslím na to, lebo som proste fakt šťastná. Na to sa snažím myslieť. Na to, že som šťastná s ním, na to, že som šťastná sama. Proste mi je dobre.

Mala som fakt strašného silvestra. Sľúbili sme si, že už nikdy nepôjdeme na party k niekomu, koho ani jeden z nás nepozná. A ja som si sľúbila, že už nikdy nepôjdem do Šlapaníc. Ani na party so psami. Aspoň zatiaľ nie, strašne sa bojím psov.
A odvtedy sa stalo už asi všetko.. Záchvaty úzkosti, skúšky, záchvaty šťastia, skoro rozchod a nakoniec separátny mier.

Trávila som veľa času sama v Brne a začalo mi byť smutno, že som sa rozhodla neísť tam na školu. Vyžaruje niečo iné, ako Bratislava. Viete, ten pocit, keď idete sami po ulici. V každom meste je ten pocit iný. A ten brnenský je strašne fajn.
Našťastie si ho môžem ešte nejaký čas užívať.

Uvedomila som si, že moje problémy s úzkosťou narastajú a ja to musím nejako riešiť. Debilný perfekcionizmus, debilné TO DO listy, debilné rituály, debilné očakávania. Neznášam sa za to, ako strácam schopnosť byť spontánna, nemať kontrolu. Úplne sa rozsypem, keď sa veci zmenia. Keď nejdú tak, ako som zvyknutá. Aj on to neznáša. Nerozumie, že ma to drží nad vodou. A zároveň ťahá dolu.. On je zase príliš voľný. Neplánuje, nerieši, nešetrí, žije. Ak ma raz opustí, bude to pre toto. Stereotyp. Ten on neznáša.

Konečne som pochopila, ako to je s láskou. Ako to funguje. Že nejestvuje ten pravý. Ten dokonalý a bezchybný. A že nič nestratím, ak s ním ostanem navždy. Že nič nezmeškám. Že aj s tým chalanom, s ktorým sa mi stretol pohľad a mohla by som ho milovať, by som bola šťastná, rovnako ako aj stovky iných dievčat. Že aj on by robil veci, ktoré by mi vadili. Že aj s ním by som sa pre niečo hádala. A možno by to bolo horšie. Možno by nečítal knihy a neznášal by mačky.


A možno raz po dva a pol roku vzťahu si uvedomíte, že on má vlastne radšej psy a pravdepodobne tie deti raz bude chcieť a tak len zavriete oči a pôjdete umývať riad, lebo taká čistá realita vás ničí.



Mala som v hlave neporiadok. Ale už je vonku a ja zase môžem počúvať tvoju hudbu a počítať nádychy.

Posledný

28. prosince 2017 v 16:13 | Ariel
Posledný článok v tomto roku.

Mám práve teraz písať seminárku, tak ofc, píšem tu. Taká moja tradícia. Som doma a práve je mi celkom dobre, až na úzkosť z tej seminárky. Asi som si na tie pocity už celkom zvykla, keď s tým nič nerobím.

Je mi celkom dobre, lebo mám život nalinajkovaný. Lebo si veci riadim sama. Lebo mám prvýkrát v živote vlastné mnou zarobené peniaze. Lebo si sama vyberám priateľov a soundtrack k môjmu životu. Lebo jem kedy chcem, koľko chcem a necítim sa previnilo. Lebo moje telo je s tým okej. Lebo mám všetko, čo potrebujem. Lebo mám koho milovať a on mi to vracia.

A to, čo neviem ovládať, pred tým utekám. Pred vašimi debilnými pocitmi, ktoré vo mne vyvolávajú pocity viny. Pred vašimi skurvenými hádkami, ktoré nikam nevedú a mňa už unavujú. Pred vašimi obmedzenými názormi, ktoré nebudem proste počúvať, lebo nemusím. Pred všetkým, čo ma nerobí šťastnou. Pred tým, že sa mi možno rozpadne rodina a možno sa rozpadneme všetci.
Utekám. Zatváram dvere. Lebo viac toho už nezvládam. Mám toho presne po rysku, presne po vyznačenú hranicu. Úplne doplna. Tak, že sa to ešte neprelieva, ale ak fúkneš, rozleješ.

Rozumiete mi?

Na viac sa nezmôžem. Ešte nie. Mrzí ma to.

Kam dál

Reklama