Nie je ťažké písať, keď sa vieš pozerať.
No niekedy chcem byť slepá.

Drísty o mne a o mne

26. června 2017 v 22:46 | Ariel
Ani neviem, prečo nepíšem.
Asi mi už nie je tak zle.
To je samozrejme pozitívum, ale úprimne? Mala som tie moje sračky rada. Rada som sa brodila svojimi patetickými probémami, rada som sa vŕtala v hovadinách, rada som sa ľutovala a rada to robím stále.
Iba už akosi nie je na čom.

Nahovno, čo?

Dnes som bola 8 hodín v práci (haha nie, ja nepracujem, kto by ma platil.. bola to prax). A vážne si neviem predstaviť, že takto budem raz bežne existovať. Každý deň od deviatej do piatej a potom domov a večera na rýchlo a ku filmu a zaspať, vstať, nahádzať niečo na seba/do seba a zase dokola. Asi som na toto ešte príliš maličká.

A v sobotu som sa zrúbala na sračky. Totálne. A ovracala som si posteľ a mamka to po mne utierala. Bodíky pre mňa. Akosi stále zabúdam, že ten náš alkohol v baroch je proste niečo iné, ako keď to pijeme z fľašky na intráku. Takže teraz doma hrám dobrú a slušnú a že nemám problém s alkoholom a že toto sa mi nestáva. Ale kde je pravda? Keď tak čítam tú moju opitú báseň dva články dozadu, tak ani sama neviem. Ale tvárim sa, že som nad vecou.

Okrem toho som v ten večer dostala ďalšie vyznanie lásky, ale nie od môjho muža. Neviem, prečo mi toto musia vešať na nos. Vážne, diki nie. Snažil sa ma presvedčiť, že on je lepší a ten pravý pre mňa. Veľa pije, tak to možno bude pravda, ale ja už som po uši zahľadená inde. Dobre viem, prečo sa mi toto deje. Všetci mi to hovoria. Vraj sa neviem správať k mužom. Vraj ich namotávam. Lebo sa rada ľudí dotýkam (nič sexuálne v tom nehľadaj) a hľadím im do očí a počúvam ich a hrám pred nimi na pohároch a tak. Asi to znamená, že by som sa nemala cítiť tak uvoľnene, ale ja to proste neviem inak. Možno sa mi to takto páči. Ale nepáči sa mi im ubližovať. Pravdou je, že zbožňujem ich pozornosť a záujem a lichotí mi to. Komu nie? Ale asi by som to nemala vyhľadávať, keď to už mám. Toho sa bojím najviac. Že ublížim jemu a utopím tú prekrásnu dušu. To by som asi nezvládla. Takže pre neho a pre našu lásku slávnostne prisahám, že sa budem snažiť správať ako ostatné dievčatá, ktoré majú priateľov a budem sa snažiť zmeniť to decko vo mne, ktoré je až príliš spontánne.

Už nejaký ten týždeň mám prázdniny a moje summer body ešte nie je ready, aj keď som plánovala pravidelne cvičiť. A plánovala som pravidelne čítať, piť viac vody a chodiť skôr spať. Haha. Ale stále to plánujem.

To je všetko. Vlastne nič zvláštne sa nedeje a ani neviem, prečo píšem práve dnes. Len mi to strašne chýba.
Chýbajú mi blogoví priatelia. Chýba mi V. a mnoho ďalších, ktorí sa už dlho neozvali a ani ja im. Nerada strácam blízke duše.
Dúfam, že sa máte lepšie.

S láskou,
Ja
 

Ticho pred búrkou

6. dubna 2017 v 1:24 | Ariel
Mám zvláštny pocit a neviem presne, čo to je. Potrebujem si ho nejako ujasniť.

Potrebujem proste pár dní so mnou a pre mňa, kedy budem hlavný bod programu JA a v diáriku budem mať poznačené úplne nič. Potrebujem neriešiť školu a zároveň vyriešiť školu, lebo ju teraz nemám veľmi čas riešiť. Potrebujem obmedziť socializáciu, ale viem, že tá socializácia je vlastne pre mňa dobrá. Potrebujem robiť niečo, čo by ma zaujalo. Ale nič ma neťahá.

Vlastne jediné čo popri škole, jedení, spaní a ľuďoch stíham, je premýšľanie, že by som mala niečo niečo niečo... robiť?

Chcela by som byť sama, mať od všetkého pokoj.
Chcela by som mať všetko vyriešené a žiť si tú prenádhernú šedú realitu a plávať sladkým stereotypom.
Netúžim po dobrodružstve a nevábia ma nové tvary.
Nemám záujem, nechcem, nepotrebujem.

Ale ty potrebuješ mňa a teraz to bude ešte viac ako predtým, lebo sa trápiš a bude to iba horšie a aj ja sa budem mať horšie a bojím sa už teraz. Blbá úzkosť.

A myslela som, že postačí, ak sa dobre vyspím, ale nestačilo.

Dochádzajú mi peniaze, čo znamená, že je načase ozvať sa rodičom, ale ja som zase iba nechutne hrdá a nechcem skloniť hlavu a nechcem ju nechať vyhrať.
Lebo tentokrát som chcela byť rázna. Som už veľká. ..? ani zďaleka....

- - - - -
Takže, ako sa mám?
Mám sa ako list, ktorý padá zo šťastného stromu leta a teraz ho jesenný vietor niekam unáša a nik netuší kam a list si nie je istý, či sa mu to páči.
Mám sa ako keď sa na obzore hromadia temné mraky a ja neviem, ktorým smerom sa vydajú a kedy vlastne prídu.
Mám sa ako keď je v lete pred búrkou dusno a ty len čakáš, kedy to príde a nie si si ešte istý, či ti tá búrka prinesie osvieženie alebo trápenie.

Mám sa tak. Tak nijako, tak všetko.

Víno

21. března 2017 v 1:46 | Ariel
Kiež by som mala
toľko vína
že by zaplnilo dieru vo mne.

Kiež by som mala
stále plný pohár
a mohla piť anonymne.

Kiež by môj pohár
nebol nikdy prázdny
a ja som nemusela plakať.

Kvôli tebe, matke, otcovi a smrti.
Kvôli nám a tomu čo bude ďalej.

Kiež by som sa nemusela ľakať.

Kiež by sa môj svet
skladal z viacej farieb
než len z dvoch.

Biele občas ružové
kiež by sa môj život
odohrával vo viacerých odtieňoch.

Kiež by si bol pri mne
keď to najviac treba
a zároveň nikdy.

Lebo ty ma zväzuješ, ty ma držíš, ty ma ničíš.
A len vo víne nájdem pokoj.


Kiež by som už nezažívala tieto samotárske smädy.

Kam dál

Reklama